Stekajuci besni psi

Aj ja som ekonomický migrant.

Patrím k päťdesiaťtisícovej skupine slovenských opatrovateliek, ktoré migrujú za prácou do Rakúska, Nemecka, Švajčiarska.

Aktuálna chaotická situácia okolo súčasnej migrácie nám nastavuje zrkadlo. Toto zrkadlo nezoštíhľuje, ale pravdivo odráža obraz človeka tejto doby. Vidíme v ňom ľudí utekajúcich pred vojnou a chudobou, a nás, ktorí sa tomu prizeráme. Obidve skupiny ľudí sa rozlišujú farbou pleti, vierovyznaním a inakosťou kultúrnych tradícií. Ľudia z obidvoch skupín sú však rovnakí v základných princípoch.

Až na zanedbateľné malé rozdiely máme my a tí migrujúci v princípe rovnaké telo i psychiku. Mámer rovnakú potrebu uživiť sa a rovnaký strach.

Mne tento obraz v zrkadle pripomína inštinkívny let vtákov pred búrkou a zle vychovaných brešúcich psov.

Priznám sa, aj ja ignorujem vulgárny verbálny prejav brechania, ktorý je Slovensku in. Po rokoch pohovu ma však udalosti horúceho leta prehovorili opäť nazrieť do krčmy zvanej diskusie k článkom.

Počula som, že brechanie psov pramení zo strachu a zlej výchovy. Pôvod strachu a straty princípov v našej spoločnosti najlepšie vystihuje jedno poriadne zamotané klbko káblov. Motanica káblov predsudkov, paranoje a namyslenosti. Namyslenosti, že nám sa nič podobné nemôže stať a že za tento nespravodlivý svet nenesieme zodpovednosť. A ešte jeden prúd pre mňa smutného paradoxu straty solidarity k ostatným znevýhodneným.

Cez tento pre mňa smutny paradoxný kábel sa však chvalabohu predral pramienok svetla, výzva k ľudskosti. Teším sa, že sa našli ľudia, ktorí sa neprestali opierať o princípy. A nezabúdajú.

„Nerob iným to, čo by si nechcel, aby iní robili tebe“.

Aktuálne dianie ma prinútilo klásť si otázky a hľadať odpovede.

Odkiaľ sa vzala nevraživosť ľudí voči migrantom?

Myslím si, že pramení v pyšnej neochote uznávať základné princípy, na ktorých stojí civilizácia. To je návrat späť o sto rokov!

Uvediem konkrétny príklad. Magistrát Bratislavy pod vedením „starého“ primátora Ďurkovského, pred desiatimi rokmi vyvesil na svoju internetovú stránku vyhlásenie, že bezdomovci sú neprispôsobiví ľudia, ktorým niet pomoci. Mimochodom tento primátor bol kresťan. Označkovanie týchto ľudí za neprispôsobivých bolo súčasťou procesu zapúšťania koreňov nevraživosti voči znevýhodneným ľuďom. K tomuto procesu patrí aj odmietanie integrácie Rómov zo strany štátu.

To,  že sociálna inklúzia týchto ľudí nie je utópiou, nám dokazuje farár Marián Kuffa zo Žakoviec, ktorý sám postavil na nohy stovky bezdomovcov, bývalých väzňov a iných znevýhodnených. Mimochodom tento farár je tiež kresťan.

Úplnou bodkou pri tvorbe nevraživosti a právnej nevedomosti sú výroky našich politikov.

V demokratickej krajine je neprípustné, aby minister vnútra svojím výrokom, že Slovensko udelí azyl len žiadateľom s kresťanským vierovyznaním, potrel základné  princípy, na ktorých stojí Zákon. Princípy zakotvené v Charte OSN, v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tvoria základné princípy kresťanstva (azda máme milovať len kresťanského blížneho?) a základné princípy našej ústavy, veď predsa my nie sme kresťanský štát.

Potrel princípy a potľapkal po pleci všetkých brešúcich psov.

To isté urobil aj predseda sociálnych demokratov.

Svojím postojom voči ekonomickým utečencom potrel princípy svojej vlastnej strany a de facto ju vylúčil zo Socialistickej internacionály. A zo srdca tých ľavicovo orientovaných voličov, ktorí sa ešte nevzdali princípov.

Kladiem si ďalšiu otázku. Z čoho vzniká náš strach z migrantov? Strach z inakosti? A sme naozaj iní?

V čom sme iní?

Vojnových migrantov s kresťanským vierovyznaním by sme ešte prijali, ale ekonomických migrantov v žiadnom prípade! Veď utekajú za lepším životom!

Uvedomujeme si pritom, že koľko našich občanov migruje za prácou, teda za lepším životom do rozvinutejších krajín Európy?

Všetci my a rovnako aj tí z Afriky sme v princípoch úplne rovnakí ekonomickí migranti.

Tí ostatní, ktorí pracujú doma, sa tiež usilujú o lepší život. Každý svojím spôsobom. Kto nie, nech breše!

Strach z terorizmu odráža našu absolútnu nedôveru v bezpečnostné zložky štátu a neexistenciu právneho vedomia občanov.   Veď ani dôvera ani právne vedomie sa nikdy nebudovali. Nemáme tušenia, akými previerkami musia prejsť žiadatelia o azyl, kým sa dostanú do fázy uznania utečeneckého štatútu a integrácie. Veď kto z kompetentných s nami o tom hovoril? Aj keď sa nás to týka.

V jednom blogu som čítala, že neexistuje žiadny multikulturalizmus.

To je prosím veľký omyl! Veď pár kilometrov od nás sa rozprestiera veľkomesto s názvom Viedeň, ktoré je tak multikulturálne ako bola kedysi Bratislava. Viedeň aj vďaka zvládnutiu všetkých odtieňov multikulturalizmu sa stala opäť najleším mestom na svete v ankete, v ktorej sa hodnotí najmä úroveň bezpečnosti, dopravy, pracovných príležitostí a  kvality života.

Strach z utečencov je vlastne strachom z našej neschopnosti ich integrovať. Lebo to nevieme ani s vlastnými rómskymi občanmi. Vieme len brechať na nich, keď treba.

Nie som zástankyňou konšpiračných teórií, ale uznávam, že niektoré pnutia môžu do seba zapadať. A tak je možné, že táto vyhrotená situácia migrácie úbohých ľudí môže zapasovať do určitých súvislostí. Prinajmenšom nám niečo signalizuje.

Vieme, že ľudia odjakživa migrovali a že veľké sťahovania národov súviseli so zmenami klímy, ktoré mohli spôsobiť neúrody, hlad, choroby a vyhrotené konflikty.

Už dvadsať rokov pyšne ignorujeme varovania vedcov z OSN, že súčasnú zmenu klímy s veľkou pravdepodobnosťou spôsobujeme my ľudskou činnosťou. Odporcovia tvrdia, že je to nezmysel.

Myslím, že nie je až tak podstatné, ktorá skupina má pravdu. Podstatný je fakt, že príroda je zdevastovaná tak či tak.

Už dvadsať rokov pyšne ignorujeme varovania vedcov z OSN, že súčasný problém chudoby spôsobujeme my nerovnomerným prerozdeľovaním potravín.

Už dvadsať rokov pyšne ignorujeme varovania OSN o veľkom riziku radikalizácie sveta z dôvodov chudoby. Veď v súčasnosti žije v chudobe takmer miliarda ľudí!. A  predovšetkým v  Afrike.

Uvedomujeme si pritom, že títo ľudia sú nevinní, pretože nemajú prístup k produktívnym zdrojom, ako je pôda, lesy, moria, voda, technológie a úvery? Táto vyhrotená utečenecká kríza nám signalizuje, že sa nebezpečne zúžil čas na riešenie problému priepastného rozdielu medzi chudobným a bohatým svetom.

Hlava   katolíckej cirkvi, pápež František, vo svojej encyklike, nie náhodou vyzval všetkých kresťanov k prevzatiu zodpovednosti za našu donmovskú planétu.  K zodpovednosti za náš neúnosný konzumný spôsob života. K prevzatiu zodpovednosti bohatého sveta za chudobu. Lebo problém hladu možno vyriešiť jedine odstránením nerovnosti, ktorá je koreňom všetkého zla.

Kto je najväčším znečisťovateľom planéty, všetci vieme. Za Čínou, USA, nasleduje EÚ. A kto je najväčším konzumentom, tiež všetci vieme.

Táto vyhrotená utečenecká kríza nám signalizuje, že sa máme pripraviť. Pripraviť na možnú masovú migráciu, sťahovanie národov, ktoré bude spôsobené  suchom, nedostatkom vody, chudobou, vyhrotenými konfliktami…a nestačí?

Myslieť si, že veď nám sa nič nemôže stať, je v tomto kontexte teraz veľmi nepokorné.

Čo keď budeme konfrontovaní s ešte väčšou migráciou?

Čo, keď pomoc budeme potrebovať my?

Viem, že existuje nekonečné množstvo výhovoriek typu: že globálne problémy sa ma netýkajú, že nech si poriadok každý urobí sám doma, že za chudobu v treťom svete nenesiem osobnú ani kolektívnu vinu, že za otepľovanie je zodpovedná výrazná slnenčná aktivita, že EÚ tvoria štáty a každý štát prispieva iným množstvom emisií oxidu uhličitého alebo, že nemám inú šancu než voziť sa autom so spaľovacím motorom, že nemám čas, že všetkých hladujúcich nemôže prijať bohatý svet, že riešenie patrí do kompetencie vlády, úradov, OSN…

Výhovorky sú naše hobby.

Výhovorky však pre prírodu neplatia. Ani pre hladujúceho človeka. Príroda reaguje na otepľovanie a znečistenie po svojom. Príroda nerozlišuje podľa príslušnosti k tomu či onomu názoru. Trpké ovocie súčasnej civilizácie v podobe priepastného rozdielu medzi chudobným a bohatým svetom, v podobe plastových ostrovov v oceánoch, ubúdajúcich lesov, zdevastovanej poľnohospodárskej pôdy, vody, narušenej biodiverzity, príroda vyvrhne AKO CELOK.

Príroda nerozlišuje podľa podielu viny. Podľa farby pleti, či vierovyznania. Podľa stavu konta. Keď to bude neúnosné, vyvrhne nás AKO CELOK.

Ako chápať súvislosti medzi utečeneckou krízou a tohtoročným horúcim letom?

Ja ich chápem ako VÝZVU. Ako ŠANCU.

Každý deň dostávame šancu zmeniť kurz, polepšiť sa. Lebo nikto nie je bez viny, však?

Ja ich chápen ako výzvu prevziať ZODPOVEDNOSŤ. A KONAŤ.

Chudobou trpí miliarda ľudí. Ostatných šesť miliárd sa nedokáže podeliž s nevinnými?

Je neuveriteľné, že predsedovi strany sociálnej demokracie za chrbtom s obrovským aparátom, robí problém postarať sa o dvetisíctristo  ľudí!

Ak teraz príjmeme dôrazné opatrenia (nie len vláda, ale aj každý sám za seba), je ešte možno čas zabrániť najhorším dopadom klimatickej zmeny, zčisteného životného prostredia a nadmerného konzumu.

Koho nepresvedčia dopady morálne, možno ho presvedčia dopady ekonomické.

Ak teraz začneme otvorene a pravdivo rozprávať s ľuďmi, zmiernime chaos a upokojíme emócie. Veď pravda oslobodzuje.

Ak sa teraz pokúsime o skutočnú ochranu našich prírodných zdrojov a o skutočné naplnenie ich poslania, predovšetkým vody a pôdy, bez ktorých, ako vieme, nie je možný ani náš život, možno zmiernime dopady súčasnej zmeny klímy, ale určite zmiernime svoje svedomie.

Ak si teraz konečne uvedomíme fakt, že na svete sa produkuje jeden a polkrát viac potravín, ako je potrebné pre uspokojenie všetkých a pritom miliarda ľudí hladuje, a prevezmeme ZODPOVEDNOSŤ za tento neférový model poľnohospodárskeho obchodu, možno zmeníme tento neľudský systém nerovnosti v prerozdeľovaní bohatstva Zeme.

Ak sa teraz pokúsime o zmenu svojho egoistického myslenia všetko vlastniť a skonzumovať všetky zdroje, pomôžeme predovšetkým sebe.

Veď nie sme živí len z chleba!

Veď tú dlhú cestu k civilizovanosti sme nepodstúpili preto, aby sme sa nakoniec zbavili ĽUDSKOSTI!

Napriek tomu, čo som napísala, je mi jasné, že v súčasnom svete, kde na plnej čiare vyhráva maximalizácia zisku, ku ktorej sa hlási aj „moja robotnícka trieda“, to, čo som napísala, vyznieva ako utópia.

Utópia? Lepšie, ako predpoveď počasia!

Lepšie, ako zo strachu brechať na ubohých nevinných ľudí!

Čo vy na to proletári?