Stekajuci besni psi

Čo by povedal John Lennon alebo Bob Dylan na obraz dnešného sveta?

John Lennon: „Ešte stále vediete vojnu?“

Bob Dylan: „Odpoveď vanie vo vetre.“

Ponúkam jeden poriadne hipisácky pohľad na dnešok.

Náš čas na dilemu:

či sú povinné kvóty prijatia utečencov dobrým alebo  zlým riešením, či je lešie prikloniť sa k extrémizmu alebo multikulturalizmu, či sa nás vojna týka lebo nie, či sa nás klimatická zmena a poškodená planéta týka alebo nie, práve vypršal.

Je možné, že sme sa stali svedkami predohry, ako bude vyzerať naozajstné sťahovanie národov.

Najprv sme sa názorom o otepľovaní planéty úprimne vysmievali. Ochrancov prírody, čo beznádejne trúbili na naše svedomie, že planétu si načisto zničíme spotrebovaním všetkých prírodných zdrojov, sme priradili k sentimentálne naladeným hrochom pred vyhynutím. A humanistov upozorňujúcich na prehlbujúcu sa nerovnosť medzi chudobnými a bohatými, sme onálepkovali ako slniečkárov.

Pred najvážnejsími problémami ľudstva sme strčili hlavy do piesku vyhovárajúc sa na ďalšie generácie.

A venovali sme sa tomu, čo najradšej robíme. Napĺňaniu porcelánového prasiatka, nášmu milovanému hospodárskemu rastu.

Vraj všetko so všetkým súvisí. A tak sa stalo, že to, čo sme pôvodne uzamkli do závete našim potomkom, nás dobehlo.

Zmena klímy a desaťtisícové šíky utečencov v priamom prenose zrovnali budúcnosť s prítomnosťou.

„A koľkokrát človek otočí hlavu, predstierajúc, že nič nevidí?“

Bob Dylan: Blowin in the wind

Pri sledovaní utečencov v priamom prenose sme ich počastovali, mierne povedané, necivilizovanosťou: „Odhadzujú flaše s vodou a darované potraviny, správajú sa ako divoké stádo nevychovancov, zneužívajú deti na vyvolanie súcitu, atakďalej…“

Očakávať civilizovanosť od ľudí utakajúcich z vojny, je prinajmenšom neempatické. Naši rakúski susedia, poučení vlastnou zlou historickou skúsenosťou, to vedia.

Pri mojej pomoci utečencom v službách Červeného kríža som na viedenskej hlavnej stanici nevidela jediného policajta v iniforme.

Empatickí ľudia vedia, že ľudia na úteku sú pod obrovským stresom a každé stretnutie s akoukoľvek uniformou ich ženie do pozície vyhrotených pudov, a tak sa aj správajú. Jednoducho pudovo.

„Tamten vyzerá ako Žid!

A tento je neger!

Kto sem vpustil všetok ten odpad?“

Pink Floyd: The Wall

Lepší extrémizmus ako multikulturalizmus?

Myslím si, že tí, ktorí nás strašia islamofóbnymi výrokmi, sa nikdy nestretli zoči-voči so žiadnym moslimom, a tak škatuľkujú ľudí len na základe mizérie vlastných predsudkov.

V multikulturálnej Viedni, ktorá je mojím striedačkovým domovom, bývam v piatom okrese. V našom dome bývajú starousadlíci Viedne, rodiny z bývalej Juhoslávie, Turci, Afričania, Juhoameričania, Slováci. Všetci poštári  sú Maďari a Bratislavčania.

Cestou k metru musím prejsť parkom. V lete je park plný, na tráve piknikujú mladí, mamy v burkách sledujú pobehujúce deti a všetky závesné siete sú vždy obsadené. Také úžasné veľké a pohodlné siete som ešte nikde nezažila, a tak ma zaujali. Sú zavesené hrubými lanami obtočenými okolo kmeňov stromov. Len tak, bez zámkov. Keď sme sa so synom večer vracali od radnice, kde na obrovskom plátne premietali legendárny koncert Queenu v Budapešti, tie siete tam stále boli. „Ako to, že ich v noci nikto neukradne?“, pýtala som sa nechápavo. Môj syn s vyrazeným dychom zahundral: „To tu nikomu nenapadne. Len tebe a ostatným Slovákom.“ Zaspávala som uhanbene, ale spokojne. Veď žijem v najbezpečnejšom multikulturálnom meste na svete!

„Predstav si, že neexistujú žiadne krajiny.“

John Lennon: Imagine

Naopak, pár kilometrov odtiaľ, usmerňujú postoje našej vlády vedomie občanov smerom k radikalizmu. Veľmi smutné.

Hovoriť o národných záujmoch, a pritom podstúpiť riziko izolácie, ktorá ako vieme, ohrozuje hlavný pilier EÚ – voľný pohyb osôb, je nezodpovedné voči svojim, predovšetkým, mladým občanom.

Disponuje slovenská vláda presnou štatistikou, koľko Slovákov migruje za prácou do západných štátov EÚ? A má premyslené riešenie možných dôsledkov svojho konania?

A tak dilemu medzi extrémizmom a multikulturalizmom vyriešila za nás vláda. Jej rétorika sa podobá, veľmi podobá rétorike zo začiatku minulého storočia, kedy boli Slováci konfrontovaní s utečeneckou vlnou židovského obyvateľstva utekajúceho pred následkami prvej svetovej vojny.

Súčasná islamofóbia sa podobá na vtedajší antisemitizmus.

Novodobú migráciu prevdepodobne nie je možné úplne zastaviť. Oproti tomu rastúca popularita extrémistických strán v Európe je varovaním pre všetkých.

„Predstav si, že všetci ľudia žijú v mieri.“

John Lennon: Imagine

„Áno, a koľko musia ešte nalietať kanónové gule, aby boli navždy zakázané?“

Bob Dylan: Blowin in the wind

Nemôžeme sa zaobísť bez vojny?

Vieme, že ak sa nedostatok zdrojov stane akútnym, vypukne konflikt. Toto sa stalo v Sýrii, ktorú päť rokov pred vojnou sužovali obrovské suchá. Ak rastie cena potravín, rastie aj riziko nepokojov a násilia.

Predstavme si v skratke, že naše Slovensko by sa na malú chvíľu stalo Sýriou pred vojnou, so všetkými geopolitickými podmienkami. Krajinu by však naďalej obývali Slováci. Úrodné polia by sa premenili na suchú vyprahnutú step, lesy a rieky by ustúpili, úbytok vody by znemožnil chov dobytka. Firmy by skrachovali, zamestnanosť by klesla na minimum. Ľudia by sa najprv vzbúrili proti nemohúcej vláde, potom by sa k nim pridali všelijaké holohlavé zoskupenia a vznikol by vojnový konflikt.

Čo by urobilo slovenské obyvateľstvo v takejto krajine?

Oficiálne zatiaľ nepoznáme pojem klimatickí utečenci, no v skutočnosti sme na prahu sťahovania národov pred nedostatkom vody a obživy.

Na naše prianie rozvíjať sa tak ako doteraz, jednoducho nie je dostatok zdrojov. Myslieť si, že v kontexte nadmerného plytvania, za ktoré nesú zodpovednosť krajiny bohatého severu, vrátane Slovenska, sa nás vojnové konflikty tretieho sveta netýkajú, je veľký cynizmus.

Všetkým nám je jasné, že Európa nemá takú kapacitu, aby prijala všetkých. Európa spolu s ostatným bohatým svetom však disponuje dostatočnou kapacitou svojej rozvinutej vedy, aby vyriešila takú či onakú migráciu. K tomu je ale potrebná vôľa politických elít ísť k tým vedcom po radu.

„Predstav si, že by nikto nič nevlastnil.“

John Lennon: Imagine

„Koľko ciest musí človek prejsť, aby sa stal človekom?

Bob Dylan: Blowin in the wind

Na životný štýl konzumu sme si už tak zvykli, že sa nám vôbec nechce premýšľať o tom, že rast chudoby a súčasné neférové zvyšovanie koncentrácie bohatstva, spolu s poškodeným ekosystémom planéty, klimatickou zmenou, a tými, ktorí nevedia dať zbohom zbraniam, nás všetkých ženú do rizika vzniku agresívnych konfliktov.

„Predstav si, že všetci ľudia sa spoločne podieľajú na existencii sveta.“

John Lennon: Imagine

Čo môžeme urobiť my, občania?

Pekne po poriadku. Na svet prichádzame ako slobodní ľudia. O chvíľu sa staneme občanmi. Medzitým sme vedení všetkými zložkami nášho prostredia k strachu, že sa nám rozbije porcelánové prasiatko, o ktoré sa musíme starať. A my sa oňho starostlivo staráme, až kým nestratíme svoju nádej na slobodu.

Samozrejme, že všetci sa nemusíme stať hipisákmi, to by svet stratil svoju farebnosť. Pokojne môžeme zotrvať v šuflíkoch, do ktorých sme sa zaradili. Nezáleží, či sedíme v húpacom kresle alebo na tvrdej  dlažbe. Či sme veriaci, ateisti, kresťania, moslimovia, pravičiari, ľavičiari…

Pokojne môžeme ďalej tvoriť náš farebný svet.

Na čom sa však azda dokážeme zhodnúť je to, že všetci sme v prvom rade ľudia.

Na čom sa azda tiež dokážeme zhodnúť je to, že prevažná väčšina ľudí vojnu nechce.

Od tohto bodu sa môžeme odraziť a využívať naše ústavou zaručené občianske práva v prospech budovania kultúry mieru.

Nie obnova ostnatých drótov, nie stavanie múrov, ale občianska výzva k zreteľnej čitateľnosti politických strán, je nevyhnutnosťou dneška. Teraz naozaj nie je vhodný čas na ten typ politického marketingu, ktorý nám predvádzajú.

Na stavanie múrov bol vhodný čas stredovek.

Dnešný prepojený zblobalizovaný svet nezachráni žaden múr.

A čo ho teda zachráni? Starí hipisáci by povedali, že mier. V dnešom slangu to znamená, hocijako klišoidne to vyznie, otvorený mierový dialóg kultúr a zmenu myslenia. Tá premena bude asi bolieť, bezbolestná globalizácia funguje zatiaľ len v biznise. Zmena lokálneho myslenia na globálne nebude zadarmo. Nezaobíde sa bez zbavenia sa ťažkého dedičstva historicko-kultúrnej nadradenosti bohatého severu voči chudobnému juhu v našom vedomí. A to bude niečo stáť.

Všetci to poznáme, aké je príjemné šopovať v obchodoch, kde je všetko. Aké je príjemné nechať sa rozmaznávať chuťami thajského jedla, etiópskej kávy, belgickej čokolády…Cena Fairtrade čokolády sú tri eurá a cena tej tradičnej zdieračskej jedno euro.

A aká je cena nášho svedomia a cena nášho prežitia?

Napriek hrozbám, ktorým čelí ľudstvo, patrím k tým, ktorí veria, že udržateľná prosperita možná je. Ak ubránime mier a zanecháme planétu v použiteľnom stave, cestu k nej môžeme prenechať aj nasledujúcim generáciám.

Čo by na obraz dnešného sveta povedal John Lennon? Bob Dylan? Asi by nás potešili úžasnými piesňami, takými, ako sú: Imagine a Blowin in the wind. Prosím, pozrite si ich a v prípade Imagine, prosím verziu UNICEF: World Version.